Zo života

Ktosi mi kedysi povedal, že po osemnástke život plynie neuveriteľne rýchlo.Dávam za pravdu.
Ani neviem ako prešlo posledných približne päť či šesť rokov. Príliš rýchla doba, všetko uponáhľané, zo všadiaľ
počúvame, ako sa uštvať, aby sme boli „úspešní“, či uživili rodinu a splácali hypotéku. Nemáme na nič čas,
lebo všetok si vyžaduje práca, deti  rodina. Veta „nemám či nemal som na to čas“ je jedna z
najpoužívanejších fráz.
Bez ohľadu na to, za akú ťazkú či uponáhľanú je táto doba, v ktorej žijeme, považovaná,  o pravdivosti
frázy „nemám čas“ pochybujem.Verím, že na všetko sa dá nájsť čas, ak človek chce. Fráza „nemám čas“ v
preklade znamená „nemienim si ho urobiť. Znamená, že pre tú osobu nie je vec, na ktorú nemá čas, natoľko
dôležitá, aby si ten čas našiel, či sa kvôli tomu namáhal.
Nedávno som bola účastníkom rozhovoru, ktorý je krásny príklad na to, prečo ľudia nemajú čas:
Sedela som v kuchyni a učila sa slovíčka z nemčiny. Samoštúdium tohto jazyka je jedna z mojich
volnočasových aktivít. Momentálne ju nikde nevyužívam a venujem sa jej viac menej pre zábavu, tak ako
niekto lúšti krížovky, hoci je mojím cieľom raz ju aktívne používať.
Do kuchyne si prišiel niečo zobrať jeden môj príbuzný, a v rámci zdvorilej konverzácie sa ma spýtal, čo
robím. Keď som odpovedala, pokrútil hlavou  a vyjadril sa, že či sa mi to chce, že je to márnenie môjho
času, toľko sa stále učiť, a že takto mi uteká život pomedzi prsty, a nič z neho nemám. Na to si dotyčný
vzal čosi z chladničky a odplával späť do obývačky. Skončila reklama a v TV šlo napínavé pokračovanie
istej nemenovanej reality show.
Nad učením nemčiny som v ten večer strávila asi pol hodinu.
Tá reality show trvala dve.

Pokiaľ má človek čas na televízor, tak si logicky dokaže nájsť čas aj na iné veci.
Žiaľ 99 percent toho, čím nás televízne kanály kŕmia, je čistý odpad so zhubným vplyvom na naše životy.
Prídeme domov z práce, zapneme televízor a otupujeme svoju myseľ fiktívnymi príbehmi iných. Niekedy sú tie príbehy
za účelom zatraktívnenia pre divákov nazvané aj „reálne“. V poslednom čase však stále častejsie vychádzajú na povrch priznania médií, že hoci aj tie „pravdivé“ príbehy boli inšpirované skutočnosťou, sú upravené tak, aby boli čo najnapínavejšie a najatraktívnejšie pre divákov.
Áno, v telke je samý humus.
Lenže telka vysiela to, na čom najviac zarobí, teda to, čo má najvačšiu sledovanosť.
Keď sa zistilo, že rekordy sledovanosti sa lámu pri reality show, do roka ich je ďalších x. Keď sa
zistilo, akú sledovanosť a osiaľ vyvolal istý turecký seriál, do roka na našich staniciach pribudli ďalšie.

Televízia teda dáva týmto masám v prvom rade to, čo si pýtajú. Dopyt určuje ponuku.
V druhom rade to, čo istým osobám či organizáciam vyhovuje, aby si ľudia mysleli a čomu verili, ale o tom inokedy.
Kladiem si otázku, čo ľudí priťahuje k týmto fiktívnym príbehom.
V prvom rade typická ľudská vlastnosť, rýpať sa v životoch iných, kritizovať, moralizovať a horekovať nad
tým, aký je svet a ľudia zlí a  život ťažký a plný utrpenia. Dôvod je prostý: robiíme to preto, aby sme sa
odpútali od toho vlastného, či prípadne poľutovali iných a na chviľku sa cítili dobre, že my sme v
porovnaní s nimi ešte v pohode.Aby nám niečo zamestnalo hlavu, keď sa nedajbože na chvíľu zastavíme a začnú sa vynárať dotieravé
myšlienky o nás a našom živote. Napríklad o konflikte v našom vnútri medzi uvedomením si, ako žijeme, či
sme prežili svoj život doteraz a našimi skutočnými tužbami. Nie je ľahke nastaviť zrkadlo sebe samému a
byť k sebe úprimný a už vôbec niečo na našom živote zmeniť. Oveľa jednoduchšie je zaoberať sa životmi a
problémami iných a moralizovať o tom, čo by tí iní mali, či nemali. Aby sme unikli pred svojou realitou,
tak postačia aj tie fiktívne príbehy. Televízne stanice presne vedia, čo potrebujeme a ochotne nám to
poskytujú.

Lenže čas a život beží a jedného dňa bude nenávratne preč. Príbehy druhých nám nikdy nevynahradia náš
vlastný. Ani lamentovanie nad ich osudmi nezlepši ten náš. Ak je niečo, čo môžme jedného dňa viniť za náš
premárnený život, tak je to televízia a podobný odpad, ktorým sa dobrovoľne kŕmime. A nás samých. Je a
bolo len a len naším rozhodnutím náš vzácny čas života tráviť takýmto prázdnym spôsobom. Je to naša voľba.
Každý deň sa môzme rozhodnúť poslať televíziu tam, kam patrí, a začať žiť  a pracovať na rozvíjaní našich
vlastných životov.
Venujme svoj čas nášmu životu a tým, ktorí doňho patria a ktorých milujeme. Venujme sa tvorivým veciam,
ktoré nás napĺňajú a obohacujú. A nevyhovárajme sa, že na ne nemáme čas. Je to len na nás.